4. august 2004
Slovensko sa dokáže výrazne presadiť v modernom vedeckom výskume a najnovších technológiách. Len si musí viac veriť a sústrediť sily a financie tam, kde má najväčšie predpoklady. Tvrdí to profesor Vladimír Bužek (47) z Centra pre výskum kvantovej informácie SAV v Bratislave, ktoré patrí k svetovej špičke v svojom odbore. Využitie zákonov kvantovej fyziky pri spracovaní informácie môže už v dohľadnom čase vyvolať také prevratné zmeny, aké v minulom storočí spôsobil mikročip.
Vo svete je po vás veľký dopyt, sú týždne, keď prednášate na štyroch miestach v Európe. Ako to, že ste sa ešte nedali "kúpiť" niektorou zahraničnou univerzitou?
Som emeritným profesorom na Národnej írskej univerzite v Maynooth a profesorom Masarykovej univerzity v Brne. Ako hosťujúci profesor som pôsobil na univerzitách v Anglicku, Japonsku, Južnej Kórei, Austrálii, Čile a USA. Takže s univerzitami vo svete mám skúsenosti. Vy sa však zrejme pýtate na definitívny odchod zo Slovenska. Je pochopiteľné, že mám ponuky zo zahraničia, ktoré sú niekedy veľmi lákavé. A najmä vtedy, keď som doma zo všetkého otrávený. Potom si však všetko triezvo premyslím a zistím, že vlastne nemám dôvod odchádzať.
Lepšie je byť prvý na dedine ako druhý v meste?
Možno je v tom aj spomínaná dilema, ale určite to nie je hlavná príčina. Pozrite, tu doma som založil vedeckú školu, ktorú som roky trpezlivo budoval. Prichádzame s novými myšlienkami, definujeme nové veci, priťahujeme pozornosť kolegov z celého sveta, ktorí nás považujú za dobrých. Mám radosť z toho, čo sme dosiahli.
Ale rovnaké výsledky by ste mohli mať aj niekde v zahraničí a navyše bez banálnych existenčných prekážok.
Áno, ale prácu na Slovensku považujem za výzvu. Naše výskumné centrum nevznikalo jednoducho, nebolo ľahké presvedčiť vedenie akadémie, aby nám poskytlo niektoré organizačné a finančné výsady. V širšom okolí zazneli rôzne skeptické hlasy. Po troch rokoch sme dokázali, že naše snaženie malo význam.
Centrum má iba piatich stálych pracovníkov a piatich doktorandov, ale v skutočnosti je početnejšie o hostí zo zahraničia, s ktorými riešite spoločné úlohy.
Centrum sa zapojilo do mnohých medzinárodných projektov. Sme dokonca koordinátormi jedného veľkého výskumného projektu za 100 miliónov korún, na ktorom sa zúčastňuje 15 výskumných skupín v siedmich krajinách Európskej únie. Projekt je venovaný predovšetkým výskumu tzv. lapených iónov ako kvantových procesorov. Už aj preto máme stále veľa hostí zo zahraničia. Ak si úloha vyžaduje účasť renomovaného zahraničného odborníka, nemáme problém pozvať si ho do Bratislavy. V ustavičnom pohybe sme však aj my. Jeden kolega je momentálne na študijnom pobyte v Nemecku, druhý sa iba pred niekoľkými dňami vrátil z Austrálie.
Nie je práve v takýchto malých, otvorených výskumných kolektívoch budúcnosť SAV?
Určite áno. Už teraz je v Slovenskej akadémii vied viacero takýchto výskumných skupín, ktoré pracujú na svetovej úrovni. Vytvárajú prevažnú väčšinu tých výstupov SAV, ktoré si všíma aj zahraničie. Tieto skupiny sú oveľa efektívnejšie ako veľké ústavy a rýchlejšie sa dokážu adaptovať na nové úlohy.
Stále však zaznievajú hlasy požadujúce zrušiť akadémiu vied a sústrediť základný výskum na univerzitách. Čo si o tomto myslíte?
Bola by to hlúposť už len preto, že naše vysoké školy nie sú na niečo také vôbec pripravené. Niekoľko rokov som pracoval v Akreditačnej komisii, poradnom orgáne vlády, a tak som si vytvoril vlastný obraz o stave vedeckého výskumu na slovenských vysokých školách. Navyše, existencia akademických ústavov nie je anachronizmus. Podobné inštitúcie existujú v mnohých európskych krajinách - napríklad v Nemecku, Francúzsku, Taliansku. Iba nedávno založili veľký akademický ústav na výskum kvantovej informácie v susednom Rakúsku. Čiže problémom ani tak nie je akadémia ako taká, ale zabezpečenie kvalitného výskumu na pôde SAV aj na vysokých školách a ich prepojenie.
Zaoberáte sa teóriou kvantových počítačov. Kedy sa podarí postaviť kvantový počítač, ktorý má byť mnohonásobne výkonnejší, ako sú súčasné?
To je veľmi ťažká otázka. Vláda Spojených štátov minulý rok rozbehla takzvaný kvantový Manhattan projekt. Ide o akúsi obdobu projektu, vďaka ktorému sa počas druhej svetovej vojny podarilo zostrojiť atómovú bombu. Do piatich rokov má byť na svete jednoúčelový kvantový počítač, ktorý by veľmi efektívne vykonával jednu operáciu -faktorizáciu čísel, čo by umožnilo veľmi rýchlo dešifrovať kryptografické kľúče. Postavenie takého počítača môže výrazne zmeniť bezpečnostnú, a teda aj politickú situáciu vo svete.
Znamená to teda, že sa už nebudú dať bezpečne posielať utajované správy?
Na jednej strane kvantová fyzika umožňuje dekódovať klasické kryptografické protokoly. Na druhej strane však poskytuje kvalitatívne nové možnosti prenosu správ. Pomocou kvantovej distribúcie kryptografických kľúčov môžeme vytvoriť podmienky na úplne bezpečnú komunikáciu. Takéto kvantové kryptografické systémy sú dnes už komerčne prístupné.
Vráťme sa k podmienkam vedeckej práce na Slovensku. Vidíte nejaké svetlo na konci tunela?
Určite. Dokonca si myslím, že sme už na konci tunela. Len nemáme odvahu si to priznať. Verím, že sme už prekonali dlhé obdobie trápenia sa. A odteraz pôjde Slovensko veľmi rýchlo dopredu. Pritom nielen vo vede, ale aj v ďalších sférach činností.
Kde beriete tú istotu?
Mám možnosť sledovať situáciu v írsku a mám predstavu o tom, aký vývoj prekonali Íri. Nás Slovákov často prirovnávajú práve k Írom. Ja si však myslím, že naše východiskové pozície sú v mnohých ohľadoch lepšie, ako mali Íri. Navyše vo svojom okolí vnímam akúsi pozitívnu vnútornú dynamiku, snahu o zlepšenie situácie a odvahu uplatniť sa vo svete.
Vy nepozorujete tú "blbú" náladu v našej spoločnosti a často nevhodné správanie niektorých politikov?
Pozorujem a z mnohých slovenských politikov môže byť človek naozaj zúfalý. Vidím však aj snahu zlepšiť stav veci verejných i vlastnú životnú situáciu. Preto verím v zmenu k lepšiemu už v relatívne krátkom čase. Hovorí sa, že doma nie je nikto prorokom. Práve teraz v našom centre hosťuje profesor Mark Hillery z USA. Spolupracujeme už 12 rokov. Chodí sem približne dvakrát za rok. Premeny, ktoré sa za to obdobie udiali, považuje za prevratné. Škoda, že to nevieme sami oceniť.
Je obdobie dovoleniek, ako oddychuje fyzik?
Naposledy som si dobre oddýchol počas predĺženého víkendu. Počítal som si a napísal článok do fyzikálneho časopisu. Pociťoval som pritom radosť. Radosť preto, že som sa nemusel venovať nepríjemnej administratíve, s ktorou je spojené dnešné riadenie vedeckých kolektívov. V auguste sa chystám so synmi na dovolenku. Veľmi sa na to teším a dúfam, že nebudem trpieť silným abstinenčným syndrómom z nedostatku práce...
O teoretických fyzikoch sa kedysi hovorilo, že mnohí z nich sa nechávajú inšpirovať lyrikou a vôbec umením. Platí to ešte?
Neviem, ako je to vo všeobecnosti. Sám mám rád výtvarné umenie, najmä abstraktné. Priatelím sa s výtvarníkmi, na Slovensku napríklad s Danom Fischerom. Nedávno som mal prednášku pre jeho študentov na Vysokej škole výtvarných umení. Hovoril som o kvantovom svete a jeho poznateľnosti. O tom, ako sa snažíme opísať a interpretovať čosi, čo vychádza za rámec našej skúsenosti. Diskusia po prednáške bola obdivuhodná a bola dôkazom toho, ako dobre si tvoriví ľudia rozumejú.
Prof. RNDr. Vladimír Bužek, DrSc. (1957) vedie Centrum pre výskum kvantovej informácie pri Fyzikálnom ústave SAV. Medzi jeho ťažiskové témy patrí opis programovateľných kvantových procesorov a analýza fyzikálnych systémov vhodných na spracovanie informácie. Je spoluautorom niekoľkých prác z kvantovej fyziky, ktoré majú charakter vedeckých objavov. Už dvakrát ho vyhlásili za Vedca roka v SR.
Autor: Vladimír Jancura