Keď sa ho opýtate na teóriu čiernych dier, povie, že ho rovnako fascinuje fyzika drevenej dosky. "Ak chceme vysvetliť, prečo je doska pevná a prečo sa na nej môže udržať kniha, zistíme, že na pochopenie týchto jednoduchých faktov potrebujeme kvantovú teóriu." Pred desiatimi rokmi sa stal najmladším profesorom a doktorom vied na Slovensku. V SAV založil Centrum na výskum kvantovej informácie, v ktorom so svojimi študentmi a doktorandmi skloňuje prívlastok kvantový v najrôznejších súvislostiach. Pozná kvantové tajomstvo, kvantové kráčanie alebo kvantové kryptografické protokoly. So svojím tímom sa pevne etabloval v Európe i vo svete, lebo vie, že "veda nemá hranice". Fyzik Vladimír Bužek.

Minulý rok svet oslavoval 100. výročie, keď Einstein publikoval svoje štyri základné práce, ktoré zmenili pohľad na fyziku. Všimli sme si na Slovensku dostatočne túto historickú súvislosť?
Nie, ale do istej miery je to i vina samotných fyzikov. Bola to výborná príležitosť začať spoločenský dialóg na tému fyziky a vedy všeobecne, no potenciál tejto udalosti nebol dostatočne využitý.

Vyzeralo to v zahraničí ináč?
V Európe, konkrétne v Nemecku či v Rakúsku, bola pripomienka Einsteinovho roku 1905 pompéznejšia. Spojili ju s veľkými výstavami a mala výrazný dosah na spoločnosť. Ale to sú krajiny s dlhou vedeckou a kultúrnou tradíciou. Nám zatiaľ chýba tradícia, ktorá by umožnila vnímať vedu ako súčasť kultúrneho dedičstva. V minulom roku sa na Slovensku zorganizovalo niekoľko akcií, ktoré mali pripomenúť Einsteinov annus mirabilis. Hádam tou najvýznamnejšou udalosťou bol celkom vydarený týždeň vedy či vydanie poštovej známky s fyzikálnou tematikou. Vo svete sa však organizovali mnohé konferencie a podporné akcie, čo mali zviditeľniť fyziku. Jednou z nich bol i veľký happening Einsteinova reťaz svetla - v noci z 18. na 19. apríla bola okolo celej Zeme vytvorená súvislá reťaz svetla, bola to akási štafeta, ktorá mala symbolizovať spojenie sveta svetlom a poznaním. Táto štafeta prechádzala i Slovenskom a jej súčasťou bol i nezvyčajný fyzikálny experiment na hraniciach medzi Slovenskom a Rakúskom.

O čo v ňom išlo?
Na Viedenskej univerzite pracuje pod vedením profesora Zeilingera skupina fyzikov, ktorá sa zameriava na štúdium prenosu informácie pomocou kvantových stavov svetla. Počiatkom roku 2005 mi profesor Zeilinger telefonoval, či by sme spolu nepripravili na hraniciach futuristický - citujem Zeilingerove slová - experiment. Tak vznikol nápad realizovať prvý medzištátny prenos správ pomocou kvantovej kryptografie. Najprv sme mali veľkú ambíciu - dúfali sme, že sa nám podarí presvedčiť dve prezidentské kancelárie, aby si prezidenti našich krajín poslali správu, čím by sa vlastne vytvoril historický precedens - zaslanie diplomatického dokumentu medzi dvomi krajinami s využitím kvantovej kryptografie. Žiaľ, tento nápad nevyšiel, ale i tak bola organizácia experimentu na hraniciach čarovná a zábavná. Na hraniciach sa odrazu objavilo asi 100 fyzikov, ktorí sa motali hore-dole na miestach, kde ešte nedávno stáli pohraničné veže a bol natiahnutý ostnatý drôt. Žiaľ, na Slovensku sme to nevedeli dosť spropagovať. Našou chybou hádam bolo i to, že sme nereklamovali akciu v školách.

Je pravda, že mladí ľudia strácajú záujem o vedu?
Áno, ale je to celosvetový jav. A u nás je to zdôraznené aj tým, že v poslednej dekáde minulého storočia nebola vedecká kariéra obzvlášť perspektívna. Tento pocit neperspektívnosti zatiaľ pretrváva, hoci realita je už oveľa lepšia. Faktom však je, že imidž vedca sa dnes priveľmi nenosí . V 20. storočí však boli obdobia, keď veda mala kurz. V 50. a 60. rokoch mal raketový inžinier či atómový fyzik taký cveng ako dobrý džezmen. Navyše, v mnohých krajinách veda bola jedinou aktivitou, kde sa dalo slobodne myslieť a dokonca slobodné myslenie bolo podporované. Typickým príkladom je Rusko. Keď sa neskôr demokratizáciou spoločnosti ukázalo, že sú aj iné možnosti slobodnej existencie, situácia sa zmenila. Nadaní mladí ľudia mali mnohé ďalšie možnosti, ako sa realizovať. Navyše, veda je beh na dlhé trate. Ak chce vedec niečo dokázať, výsledok sa dostaví až po dlhých rokoch.

Snaží sa únia stabilizovať pozíciu vedy v Európe?
Určite áno. Lisabonská stratégia je veľké rozhodnutie politikov, aj keď mne ako vedcovi nie je motivácia tejto stratégie privľmi blízka. V prvom rade totiž vyzdvihuje ekonomické kritérium - konkurencieschopnosť. Opäť sa snažíme vedu využiť ako strategický nástroj na dosiahnutie predovšetkým ekonomických cieľov. Zabúdame však, že veda obohacuje spoločnosť už tým, že prináša špecifický spôsob myslenia, narábania s poznaním, a napokon aj spôsob života. Samotné poznanie, ktoré veda prináša, obsahuje kultúrnu cennosť. Pre vedca je hodnotou, že môže o niečom rozmýšľať a riešiť problémy. Pre tých, čo vedu riadia, je prvoradou úlohou, ako sa získaný poznatok dá na niečo využiť. Sú to úplne rozdielne motivácie.

Uvedomujete si rozdiel v uvažovaní vedcov a zvyšku spoločnosti?
Prírodné vedy sú založené na metodológii, ktorá nás núti podľa istého návodu pristupovať k problémom a špecifickým spôsobom nazerať na svet.

Posudzuje vedec podľa nej aj medziľudské vzťahy?
Každý z nás má svoju profesionálnu deformáciu. Prírodný vedec sa možno stále snaží analyzovať, nachádzať príčinu a následok, usiluje sa predpovedať správanie a javy, ktoré sa potom dajú overiť alebo vyvrátiť v experimentoch. Hádam sa tento spôsob riešenia problémov prenáša aj do súkromného života. Vedci disponujú osobitým spôsobom myslenia, lebo sú trénovaní konštruktívne rozmýšľať o problémoch. Nie všetci ľudia takto pristupujú k riešeniu problémov. Asi to zjednoduším, keď poviem, že nie sú naučení diskutovať, počúvať druhú stranu, nedokážu argumentovať a hľadať logické nedostatky. To však neznamená, že vedec sa nevie dobre od duše iracionálne a deštruktívne pohádať.

Vypláca sa analyticky modelovať medziľudské situácie?
Áno, ale niekedy je to bolestivé. Môžete predvídať kopu vecí, ktoré sa naozaj stanú, ale aj tak ich neviete zmeniť alebo im predísť, a to je nepríjemné. Platia isté zákonitosti, podľa ktorých si môžete na pár krokov vopred spočítať možné varianty, ale niekedy je naozaj lepšie nechať sa prekvapiť.

Vychádzate z toho, že svet je poznateľný. Ako vnímate biblický symbol jablka poznania, po ochutnaní ktorého Boh vyhnal človeka z raja? Je poznanie dobré?
Vedec by mal predpokladať, že svet je poznateľný, no zároveň si uvedomovať, že to poznanie je vždy veľmi obmedzené. Vedecké poznanie sveta je formulované v teóriách a modeloch. Každý model sveta je aplikovateľný len v predpokladaných podmienkach. Teda, neexistuje absolútna vedecká pravda. Či je to dobré, alebo zlé, neviem. Otázkou je, ako s poznatkami, i tými čiastkovými, narábame. To je niečo, čo preniká ďaleko za rámec vedy, ktorá nie je jediným nástrojom na poznanie sveta. Existujú aj iné druhy poznania či reflexie sveta - umenie alebo meditácia, hádam i mystická iluminácia. V zenovom cvičení mal majster dobrý dôvod, prečo sa snažil úplne postaviť všetko hore nohami, aby v absurdnej situácii a v úplnom vzdialení sa od sveta jeho žiak našiel správne riešenie a pochopenie problému.

Ako si fyzika vysvetľuje paranormálne javy?
Fyzika vychádza z overiteľných faktov. Keby som niekoho videl levitovať, určite by som chcel prísť na to, čo je za tým. Hľadal by som odpoveď predovšetkým vo fyzikálnych zákonoch, v racionálnom poznaní a vysvetlení takéhoto faktu. Dôležitým aspektom vedeckej metodológie je opakovateľnosť javu v konkrétnych experimentálnych podmienkach. Týmto sa zásadne líši od reflexie sveta, ktoré uznáva výnimočnosť a neopakovateľnosť zázraku.

Ale my sme nepočuli a nevideli ani vznik sveta, a predsa sa ním fyzika zaoberá.
Vedci uvažujú o vzniku vesmíru na základe pozorovania vlastností súčasného fyzikálneho sveta. Snažia sa priblížiť svoje poznanie k prvým trom minútam vzniku vesmíru. Moderná veda je v tomto naozaj zvláštna. Reaguje na situácie, ktoré sme nemohli vidieť očami, ohmatať rukami, a napriek tomu o týchto situáciách veľmi vážne rozmýšľa. Vytvárame si modely mikrosveta alebo vzniku vesmíru, ale stále používame systém pravidiel, ktoré sú založené na zákonoch, ktoré sme si mohli nejakým spôsobom overiť. A zároveň o týchto zákonoch a zákonitostiach stále pochybujeme, určujeme hranice ich použiteľnosti.

Pre mnohých ľudí je kvantová fyzika plná paradoxov, lebo jej zákonitosti sa vymykajú bežnej predstavivosti. Nevzďaľuje sa od vás čoraz viac náš svet vedeckých laikov?
Keď sa narodíme, svet začíname vnímať náhodne - nie je to žiadna racionálna reflexia. Pomaly si vytvárame obraz sveta, začíname používať jazyk na opis situácií a súvislostí. Uvedomujeme si súvislosti, vzťah príčiny a následku - keď pustím sklený pohár na zem, spadne a rozbije sa, a keď strčím ruku do ohňa, tak sa popálim. Takto si pomaly vytvoríme obraz sveta, v ktorom sa vieme orientovať a ktorý nám potvrdí klasická fyzika so zákonmi Newtona. A potom nám v istý moment povedia, že tento klasický obraz sveta nie je celkom pravdivý. V 16 rokoch sa dozvieme, že existuje ešte mikrosvet, v ktorom to funguje úplne inakšie. Paradoxy kvantovej fyziky nespočívajú v samotnom mikrosvete, ale v jazyku makrosveta, ktorý používame na opis mikrosveta. Klasickú fyziku už máme priveľmi v krvi. Svojim študentom ako príklad hovorím, že otázka výučby zákonitostí mikrosveta sa ponáša na sexuálnu výchovu - nikdy nevieš, kedy začať, ale vždy, keď začneš, je už neskoro. Keby sme chceli opísať kvantovú mechaniku bez toho, aby sa nám videla paradoxná, mala by sa začať vyučovať oveľa skôr. Hneď na počiatku by nám mali povedať, že veci nemusia byť v binárnych opozíciách - buď 0, alebo 1, ale že môžu byť súčasne 0 aj 1. Nie je to podporené našou každodennou skúsenosťou, ale pokojne to môžeme považovať za fakt, s ktorým sa dá pracovať.

Prezident Bush nedávno vyzval americké školy, aby do svojich osnov zaradili výučbu teórie, ktorá protirečí Darwinovej evolúcii. Stane sa časom vedecký pohľad na svet nemoderným?
Bola to snaha prepašovať do škôl inteligentný dizajn, čo je momentálne vychytená, nie však nová myšlienka kreativizmu - smeru, ktorý sa už od čias vzniku teórie evolúcie snaží túto teóriu vyvrátiť na základe predpokladu, že svet má svojho stvoriteľa. Táto nekonečná diskusia je teraz nasmerovaná na predstavu akejsi inteligencie, čo už nie je milým bradatým Pánom Bohom, sediacim na obláčiku, ale je uvedomelou energiou, ktorá náš svet nadizajnovala. Aký na to mala dôvod, nie je zrejmé. V amerických školách odôvodňujú výuku inteligentného dizajnu tým, že deti by mali byť vystavené mnohým názorom - 'nebudeme hovoriť iba o darwinovskej evolúcii, ak máme pocit, že nie je stopercentne pravdivá'. Tento hlboký spor má i svoje úsmevné stránky. Mladý americký fyzik Bobby Henderson ponúkol ako stvoriteľa sveta lietajúce špagetové monštrum (Flying Spaghetti Monster). Je neviditeľné, nezistiteľné a všetko, čo poukazuje na evolúciu, osobne ručne 'vysadilo'. Henderson oficiálne požiadal americké školy, aby aj jeho učenie bolo súčasťou vyučovacieho procesu ako jedno z legitímnych a možných učení. Hendersonovo 'učenie' je veselou reakciou na križiacke ťaženie zástancov inteligentného dizajnu. Dokonca sa toto učenie aj inštitucionalizovalo a podľa niektorých internetových stránok je to dnes najrýchlejšie rastúca cirkev, ktorej prívrženci si hovoria pastafariáni. Cez internet z toho vznikol perfektný celosvetový happening - akýsi Jára Cimrman v praxi. Táto veselá forma však nezľahčuje závažnosť samotného problému.

Aký vzťah majú ľudia na Slovensku k vedcom?
Univerzálne asi všade platí klišé, že vedci sú nepraktickí ľudia, no 'zvládajú' veci, ktoré nedokáže 'obyčajný' človek. Myslím si, že vedci majú v spoločnosti istý rešpekt, lebo predmety ako chémia a fyzika vyžadujú tvrdú prípravu. A historicky sa vždy pohybovali na hranici medzi tým, čo bolo všeobecne akceptované a tým, čo bolo tajomné. Veda je naozaj myšlienkové dobrodružstvo, je to neopakovateľnosť a radosť z bádania v jeho najčistejšej forme. To však neznamená, že vedci sú nepraktickí či odtrhnutí od života. Dnes je veda riadená skoro ako priemyselné odvetvie. Treba formulovať výskumné úlohy, riadiť vedecké tímy, písať grantové projekty a správy. Je nevyhnutné dobre prezentovať výsledky. Vo svetovej vede dnes panuje globálna konkurencia. Pokiaľ chcete robiť vedu, súťažíte s tými najlepšími, sú to stále olympijské hry, čo je deprimujúce. Keď chce niekto uspieť, musí byť výnimočne dobrý a musí pracovať na hranici svojich možností. Tento aspekt vedy mi priveľmi nevyhovuje. Je to hádam aj tým, že si jasne uvedomujem svoje možnosti v takejto súťaži. Viac sa mi páči moment osobného intelektuálneho dobrodružstva. Bolo by ideálne, keby mi niekto povedal - budeme vás veľmi mierne financovať, aby sa zabezpečilo, čo treba, a necháme vás tak - robte si svoju vedu.

Niektorí vedci vám závidia, že na svoje projekty ste dokázali získať veľké peniaze.
Zháňanie finančných zdrojov na výskum je súčasťou vedeckého života. Je vecou voľby problematiky a ochoty angažovať sa v súťaži o finančne prostriedky, koľko peňazí má vaša skupina na výskum. Platí, ak nemáte peniaze, je zle, ale ak ich na výskum máte dosť, môže to byť ešte zložitejšie. Ale ja sa nesťažujem - naša výskumná skupina funguje bez problémov. Nemám však veľké manažérske schopnosti a nikdy som nebol v tomto smere školený, riadenie veľkých projektov mi niekedy robí starosti.

Keď sa venujete manažovaniu projektov, zanedbávate nechtiac vlastnú profesiu...
Pre mňa je to obrovská dilema, som z toho zúfalý. Je fajn, že sa mi podarilo vytvoriť výbornú vedeckú skupinu, riešime zaujímavé úlohy, máme výbornú spoluprácu s mnohými laboratóriami v Európe a vo svete. Neustále k nám prichádzajú kolegovia zo sveta. Je to príjemné a mám z toho radosť, ale mám pocit, že za to všetko platím privysokú cenu. Neviem, ako z toho von a mám chuť všetko zabaliť.

Odísť do zahraničia?
Stratiť sa a ticho pracovať - čítať a počítať. V pondelok som napísal 72 e-mailov, a pritom odpovedám iba na tie najdôležitejšie. Všetko sa stíha iba na poslednú chvíľu. Neustále nad vami visí nejaký termín. A ak máte pocit, že je všetko v poriadku, potom si môžete byť istý, že ste niečo prehliadli. Takže, to závidenie je trochu nepatričné. Túto cestu som si však vybral dobrovoľne, a uvidím, kam ma privedie.

Fyziku ste vyštudovali na Moskovskej univerzite. Ako si v Rusku poradili so súčasnou situáciou vedy?
Pokiaľ to viem posúdiť, počiatkom deväťdesiatych rokov vyzerala situácia katastrofálne - ich najlepší ľudia odišli do zahraničia, a tak kvalita mnohých ruských výskumných ústavov výrazne klesla. Myslím si však, že ruská veda má veľkú tradíciu - schopnosť ruských vedcov prežiť je obdivuhodná. Tá schopnosť prekonať rôzne kataklizmy je asi najlepšie zobrazená v Tarkovského filme Andrej Rubľov. Možno naivne, ale predsa len si myslím, že potenciál ruskej vedy je stále veľmi veľký.

Nedávno ste rok boli v Írsku, kde si ako jednu z hlavných priorít určili masívne vzdelanie obyvateľstva. Nie je to model, ktorý by sa nám podobne vyplatil?
Nie je lepšia investícia ako vzdelávanie obyvateľstva a som presvedčený, že to Írsku veľmi pomôže. Mnohí často prirovnávajú Slovensko k Írsku a v tomto prirovnaní hľadajú naše ďalšie možnosti. Moja skúsenosť s Írskom je samozrejme veľmi limitovaná, ale myslím si, že my máme ešte väčší potenciál ďalšieho rozvoja ako táto ostrovná krajina. V niečom sme síce znevýhodnení, ale máme aj prednosti. Obrazne povedané, sme stále mladý národ s ambíciou. Ešte nikdy sme nič nedokázali, všetko máme pred sebou. Sme ešte nedospelí - nemáme vo vede, literatúre a priemysle tie skúsenosti, čo majú iné krajiny. Ešte sme sa nepresadili. Ale to je aj výzva. My ešte stále čakáme na našu príležitosť. To, že sa robia chyby, je prirodzené. Dôležité je iba, aby tieto chyby neboli nenávratné, aby sme nespravili nejakú dramatickú hlúposť. A aj to, čo sa deje v politike, sa mi zdá byť prirodzené - rôzni ľudia sa pokúšajú manipulovať so systémom a skúšajú hranice. Musíme len vedieť, čo je dobré a čo zlé.

Nie je to najťažšie?
Áno aj nie. Existujú predsa jednoznačné hodnoty, ktoré sa nedajú spochybňovať. A to, že je vzdelanie dobrá vec, rozumní ľudia akceptujú. Výborný je už samotný fakt, že pre ľudí je témou školstvo. Viem si predstaviť aj oveľa horšie scenáre.

Ale mnohí nie sú takí optimistickí ako vy aj preto, že sme kladné stránky nášho predchádzajúceho školstva zbytočne stratili.
Nemuseli sme ich síce stratiť, ale reforma školstva bola potrebná. Určite sa spravili mnohé hlúposti. Zakladali sa hlava-nehlava univerzity, z ktorých niektoré sú veľkou záťažou školského systému. Takéto chyby sa ťažko naprávajú. Pre mňa je však veľmi dôležité, že na Slovensku sú výborní pedagógovia, ktorým leží na srdci kvalita výučby a vedia, ako dobre učiť. Čo mi vo všetkých reformách, ktoré u nás prebiehajú, stále chýba, je snaha o radikálne vyčlenenie a ocenenie kvality. Stále počujeme akési populistické bzučanie: 'Zvýšme platy učiteľom, lekárom, vedcom, atď.!' Hoci slogan by mal byť iný - vážme si a dostatočne odmeňujme tých, čo sú výborní vo svojej profesii. Majme odvahu deklarovať, kto je výnimočný, a potom sa podľa toho správať. Je to hádam súčasťou našej kultúrnej tradície a dôsledok historickej skúsenosti, že stále máme problém akceptovať výnimočnosť. Chýba nám radosť z toho, že v našom okolí je mimoriadny človek. Na druhej strane, stále sa učíme a všetko je pred nami.

Vladimír Bužek (1957) vyštudoval Fyzikálnu fakultu Moskovskej štátnej univerzity a v roku 1985 v známom ruskom centre jadrovej fyziky v Dubne získal titul Ph.D. Vzápätí sa zamestnal vo Fyzikálnom ústave Slovenskej akadémie vied, kde pracuje dodnes. Na tejto pôde vybudoval a vedie Centrum pre výskum kvantovej informácie SAV. V prvej polovici 90. rokov sa stal najmladším slovenským profesorom a doktorom vied. Je profesorom na Masarykovej univerzite v Brne a čestným profesorom Národnej univerzity v Írsku. Ako doktorand a neskôr hosťujúci profesor viackrát spolupracoval na projektoch vo Veľkej Británii a v mnohých ďalších krajinách sveta. Je členom desiatky prestížnych vedeckých spoločností. Dvakrát sa stal nositeľom ceny Vedec roka, v roku 2004 laureátom nemeckej Humboldtovej ceny. Participuje na 5. rámcovom programe EÚ v 5 projektoch kvantovej informácie a v 6. rámcovom programe je koordinátorom RTN Marie Curie projektu CONQUEST (2,4 milióna eur) a ako člen steering committee koordinuje ERA-NET pilot QIST. Ako vedecký koordinátor pripravil projekt QAP (9,9 milióna eur), ktorý bol schválený na financovanie. Na Slovensku založil medzinárodne etablovanú vedeckú školu, ktorá sa venuje výskumu v oblasti kvantovej informácie. Je členom štátnej Agentúry na podporu výskumu a vývoja. Vychováva dvoch synov, žije v Bratislave.